Ako chutia párky na vlastnom kare?

Otec po autonehode syna často upozorní iných, aby nešli riskantne. Manžel, ktorému zomrela jeho polovička po ťažkej chorobe, vie zvýšiť hlas na kolegyňu z práce, lebo zanedbáva návštevu lekára, hoci ťažko dýcha.

Vlastné utrpenie nás robí citlivými na bolesť iných. Nie je nám ľahostajný ani príbeh vdovy z Naimu. Súcitíme s ňou. Veď dnes odprevádza na poslednej ceste svojho syna (porov. Lk 7,11-17). Je strašné, ak rodič prežije svoje dieťa. Naviac, táto vdova nemá nijaké dôchodkové zabezpečenie. Práve syn sa má v Izraeli postarať o svoju mamu, ak mu otec zomrel skôr ako ona. Naimská vdova dnes nemá nič. Stratila aj najväčší rodinný klenot. Môže si už rovno ľahnúť do hrobu. Vedľa syna.

Smútočný sprievod sa vybral na cintorín. Je to príliš známa cesta na to, aby zablúdili. Všetko je pripravené: hudobníci so svojím ťahavým repertoárom, hrobári s čerstvo vykopanou jamou, ľudia oblečení do pochmúrnych farieb. Možno už aj vrie pod párkami, ktoré sa ponúknu pozostalým na kare. Zvykli si oni. Zvykli sme si my. Že keď sa raz narodíme, príde tiež čas lúčenia sa so svetom. Tak ako si pomaličky zvykáme, že okrádať v obchode nič nie je, že klamstvo nazývame vynájdenie sa v ťažkostiach. Že dieťa vraj už nemusí mať otca a mamu doma, stačí jeden z nich... Je niekto inej mienky? K zástupu sa tlačí Kristus. Na chvíľu sa stáva železničným výpravcom. Zastavuje celý vlak smrti. A dáva najavo svoju mienku. Je iná. Prebúdza nás zo zaužívaných zvyklostí. Bolestná smrť nebola v Božích plánoch. Je ovocím spriahnutia sa človeka z hriechom. Klameme, ak za smrť človeka obviňujeme jeho Otca. On nestvoril smrť, prízvukuje kniha Múdrosti. Veď on chce, aby sme mali život. A hojnejšie.

Ježiš pristupuje k žene. Nepridáva sa k jej plaču. Naopak. Zastavuje slzy na jej lícach dôrazným zvolaním: „Neplač!“ Nie je to rovnaká váha slova ako stvoriteľské slovo pri modelovaní sveta? Tá robí z pohrebného vozíka kolísku, kde otec prebúdza svoje dieťa. Ježišova výzva k mŕtvemu vyháňa smrť ďaleko za dedinu. A on ožíva. Je vrátený mamke. Môže sa o ňu na starosť postarať. Vracia sa do života, lebo ešte nepovedal všetky vtipy. Lebo ešte jedna dievčina žila, ktorej mal povedať, že ju má rád. A kde sa ukrýva čierny humor príbehu? Napríklad v plačúcich ženách, ktoré si dnes poplačú iba nad prázdnym hrobom. Môžeme si predstaviť tvrdo nadávajúcich funebrákov, lebo dnes nebudú vyplatení. Alebo uvarené párky, ktorých chuť si môže dopriať práve ten, ktorý ich už nikdy nemal jesť...

Rudolf Smoter